KTO SOM:
Zdravím Vás. Volám sa Martin Haľko. Avšak väčšina športovej obce ma pozná pod prezývkou Konan. O to ako táto prezývka vznikla sa môžete dočítať v inom článku.
Som bývalý kulturista a prešiel som si rôznymi situáciami naprieč mojou takmer 12 ročnou cestou týmto krásnym avšak náročným športom. Ono by sa presnejšie patrilo napísať, že je to viacmenej životný štýl ako šport. S cvičením som začal ako 16ročný pubertiak, ktorý sotva dosahoval hmotnosť 60Kg.

V tých časoch písal sa zhruba rok 2005 som vyzeral ako taká chudá palica do fazule s pupákmi na tvári. A to bol problém. Hormóny sa vo mne už ozývali a prirodzene som chcel vzbudiť sympatie u opačného pohlavia. Nuž len bol som nesmelý a s proporciami aké som vtedy mal som zistil že, jednoduchšie je otvoriť si potajomky fľašu vodky keď rodičia nie sú v dosahu a zahnať tak svoju flustráciu. Presne jeden taký deň keď som mal pod parou v telke bežal film barbar Conan kde hlavnú úlohu zohral legendárny kulturista Arnold Schwarzenegger. Ako tak pozerám na jeho mohutné telo tak mi hlavou ako projektil vnikla myšlienka. Tá myšlienka však nevyletela z hlavy von ale ostala tam zaseknutá a vtedy to prišlo. Akoby nastal v mojej hlave životný zlom. Povedal som si sám sebe nahlas, že také telo budem mať aj ja a začnem na tom pracovať. Hneď som sa hodil na zem a začal po zbytok filmu robiť kliky v sériách čo to dalo. Nemusím vám asi opisovať akú svalovicu som na ďalší deň na prsiach mal. Zo všeobecných informácií som vedel že z tvarohu rastú svaly, tak som sa nim doslova začal precpávať. Tvaroh mi išiel ušami. Cez cestu som mal Lidl a každý deň som bol schopný do seba natlačiť tri až štyri balenia toho hnusného neochuteného tvarohu. Dnes ho ani nemôžem vidieť. A takto zo so mnou išlo niekoľko mesiacov. Cvičil som iba s vlastnou váhou. Zhruba po 4-5 mesiacoch som sa odhodlal spraviť veľký krok. A to bola návšteva fitness centra. Internet bol v tej dobe veľmi pomalý a pomerne drahý špás tak som musel prakticky nájsť tie správne heslá ako nájsť fitko v blízkom okolí a čo to obnáša. Netrvalo dlho a našiel som fitko o pár ulíc ďalej a ani ma nenapadlo sa na to patrične obliecť. Hodil som na seba mikinu rifle a botasky, do ruksaku prezuvky a už som so zmiešanými pocitmi kráčal smerom k fitku. Vstúpil som dnu a povedal recepčnému (ktorý časom sa stal mojim trénerom) s kamenným výrazom tváre, že chcem byt kulturista a mať dobrého sponzora. Ktovie čo sa vtedy ľuďom prehnalo hlavou keď to započuli no bez zbytočných rečí som začal skúšať stroje a dvíhať činky. Pritom som mal rifle na sebe a až po čase ma napadlo že v teplákoch to pôjde lepšie a nebude to vyzerať tak divne. A tak plynuli mesiace a začal som pozorovať na mojom tele zmeny. Ruky hrubli, ramená sa rozširovali a hrudník sa plnil. Nohy som v tom čase necvičil, veď načo. Skúsenosti samozrejme som mal nulové tak som chodil makať takmer každý deň a trénig trval niekedy aj tri hodiny. S odstupom casu sa ma recepčný pýta o čo mi ide, čo je mojím cieľom? A tak mu vravím: Chcem vyzerať ako Arnold Schwarzenegger ked hral vo filme barbar Conan. Chcem byť ako Conan, aj vlasy si nechám narásť. No mladý muž sa pousmial a odvtedy mi začali hovoriť Konan. Zámerne svoj pseudonim písem s K a nie s C , ved predsa sme na Slovensku a v tej našej Slovenčine je tá fonetika taká aká je a navyše nemôžem si dovoliť úplne na hulváta kopírovať autorské práva (smiech) . Roky plynuli a chodil som si pekne cvičiť naďalej, veď jediná moja starosť vtedy bolo chodiť do školy a do fitka. Navštevoval som v tom čase hotelovú akadémiu, čo mi v neskoršom živote dalo hodne informácií ktoré som vedel patrične zúžitkovať. Mal som tam dvoch spolužiakov Števa a Maťa a v mojich očiach to boli riadne korby v tej dobe. Jasne že mi nedalo aby som vyzvedal čo to dá. A tak som sa dozvedel o ďalšej, že existujú veci ako doplnky výživy. Kreatín, proteín , aminokyseliny , gainer atď. No a ihneď ešte v ten deň, čo som sa takéto informácie dozvedel som začal zisťovať kde sa k tým veciam dá dostať. Nebolo to vtedy také ľahké ako dnes. Obchodov s týmto tovarom bolo minimum a internetový obchod bol ešte len v plienkach a ľudia nemali v neho dva krát dôveru. Našiel som jeden obchod v nákupnom centre a zbehol som tam, no zarazilo ma aké ceny tých doplnkov boli. Bol som chudobný študent a to bol problém nakoľko rodičia sa síce o mna vždy vzorne starali , ale predstava kulturistiky bola pre nich cudzia. Chceli mať zo mňa inžiniera alebo doktora (ktorým tak trochu som sa aj stal haha) , ale určite nie nejakého hlavohruďa ktorého celý svet sa toči len okoro kuracích ceckov a činkách. Jediný kto mal pre mňa vtedy pochopenie a moc mi fandil v tom čo robím bol môj dedo a ten mi vždy každý týždeň nejaké to eurko prispel. Našťastie štúdium na hotelovej akadémii v tom čase ponúkalo svojim študentom množstvo rôznych akcií alebo brigád. Robota mi nikdy nesmrdela a môžem o sebe povedať, že v gastro sektore som bol zručný, nájsť si robotu bokom a zarobiť si tak na vytúžené doplnky bola brnkačka. Len ako sa vraví s jedlom rastie chuť a moc penazí vie ohnúť s človekom som čoskoro začal zanedbávať štúdium. Samozrejme neboli to veľké peniaze, ale pre študenta v tých časoch to bolo nadštandard. Takže som si vedel dopriať všetko čo moje telo potrebuje a veselo si rásť. Keď sa blížila maturita mal som úctihodných 100Kg pri výske 180cm. Na fotke na tablo kde som zapózoval hore bez som bol najvačší mačo v triede, len bol tu problém, nechceli ma pustiť k maturite. Mohol za to moj zhoršený prospech a hlavne veľa vymeškaných hodín.

Neviem či sa rodičia nejak za mňa vtedy prihovorili alebo bola len dobá konštalácia planét, no nakoniec som bol pripustený k maturitám a ku podivu som aj celkom dobre zmaturoval. Stredná škola úspešne za mnou a blížilo sa leto. Pozerám na seba do zrkadla a vidím veľkého chlapa no len od postavy ktorá sa podobá na barbara Conana tam niečo chýba. Chýbala tam kvalita, trebalo to vyrysovať. Tak som si naštudoval na internete a vo fitness magazínoch ako na to a pustil sa do práce. No čuduj sa svetu výsledok prekvapil nie len mňa ale aj chalana na recepcii ktorý tam robil aj trénera. Vola sa David a spýtal sa ma či by som nechcel skúsiť nejakú juniorskú súťaž, že by mi vedel pomôcť s tréningom. Ostal som milo prekvapený lebo to bol v tú chvíľu pre mňa veľký kompliment. Samozrejme že by som som to chcel skúsiť len nemám moc peňazí nazvyš aby som si mohol dovoliť osobného trenéra. S tým som si vraj starosti robiť nemusel lebo videl vo mne to odhodlanie a pevnú vôľu ako u nikoho široko ďaleko a že skúsiť by som to mal. Tak slovo dalo slovo a pomaly som sa začal dostávať do komunity ozajstného športu. Pár známych nás zoznámilo s ľuďmi ktorý vedia ako to chodí a bolo mi povedané na čom popracovať a čo zlepšiť. Jeden nemenovaný veterán mi ale povedal slová ktoré si pamätám do dnes ako by boli včera. Pozrel na mňa skúseným okom a povedal: Dobrý si ale keď nenasypeš budeš tam vyzerať ako klaun. A to bol trochu problém, lebo do tej doby som bol zarytý naturál. O dopingu som nechcel ani počuť. Je to až smiešne ked sa nad tým teraz zamyslím že akou optikou som vtedy svet vnímal. No ale nechal som si poradiť. Vtedy tieto veci boli dostupné a nehrozil za to žiadny postih. Z eticko právnych dôvodov tu nebudem rozpisovať presné kombinácie a množstvá čo som do seba nahádzal, nerád by som čelil vlne hnevu, že niekoho navádzam. No prvá kúra zabrala nad moje očakávania nakoľko som nabral asi 10 kíl. Samozrejme teraz už viem, že to nebola čistá svalová hmota, ale vtedy som to videl inak. Posilnené „nové“ telo ale aj posilnené ego a šup sa do prvej prípravy. Začiatky boli plné nadšenia, no potom prišiel kontakt s realitou a uvedomil som si čo je na kulturistike ta najväčšia výzva. Nie je to dvíhať ťažké váhy ale držať, tú čo najviac 100 percentnú životosprávu 24/7. Veľa krát som sám seba pristihol ako sabotujem diétu tým ako chodím do piškót najmä po večeroch. Každopádne nejak som sa s tým popasoval a dátum prvej súťaže sa blížil a bolo treba zrealizovať také stretnutie s inými pretekármi v istom veľkom fitness centre. Tam som spoznal pár nových kolegov aj ich trénerov aj skúsených pánov ktorí v tejto brandži fungujú desaťročia. Vypočul som si hodnotenie ktoré bolo také nijaké. Ani pochvala ani zvlášť kritika, vraj priamo úmerné mojmu veku. Mal som 20 rokov vtedy čiže som patril ešte do juniorskej kategórie tj. Do 23 rokov. Plán bol preto logicky štartovať na majstrovstvách Slovenska v juniorskej kulturistike, ktoré sa konali ak ma pamäť neklame niekedy v polke Júna 2010. No len mesiac a pol predtým sa v Bratislave mali konať doposiaľ najväčšie majstrovstvá Slovenska v kulturistike mužov kde mal ako hosť si prísť zapózovať sám legendárny Ronnie Coleman. Ten termín bol predsa trochu skoro nakolko som časoval tú svoju top formu na polku Júna, ale veď chlapec bude mať aspoň skúsenosti a zážitok tak padlo slovo a pôjdem skúsiť svoju prvú súťaž v živote hneď takto medzi top borcov. Dodalo mi to ešte väčší drive a podledné dni pred dnom D som už nacvičoval pózing. Ani vo sne by ma nenapadlo aké náročné to je. A to som ešte v tom čase nemal šancu aké náročné to je na pódiu keď je telo dehydratované. Každopádne mal som so seba super pocit cítil som sa ako superhrdina z komiksu. No nadšenie vystriedala tvrdá facka reality v momente ako som naživo zbadal svojich súperov. Štartoval som vtedy v kategórii do 90kg , navážil som 88kg. Ale nebolo to ešte v top kvalite. Kľudne tam bola ešte rezerva 4-6kg. Pri výške 180cm som bol v kategórii suverénne najvyšší ale aj najchudší. Preto som bol šťastný ako blcha, keď som sa dozvedel, že som neskončil na poslednom mieste. Pamätám si, že to bolo 8. miesto z deväť pretekárov. Pocity boli po súťaži super, veď stal som proti ozaj top borcom a nebol som posledný tak dodalo mi to chuť makať ďalej na tú spomínanú juniorskú súťaž. Tam boli šance podstatne väčšie nebyť smoly ako sa u mňa časom ukázalo že to bude tradícia 50:50, tak som celkom slušne pokazil záver kedy sa športovec pokúša dehydratovať aby získal na pár hodín maximálnu definíciu svalov. Ono to vie pomôcť ale aj veľmi pokašlať. A práve v tomto prípade som to pokašlal. Tak som si sklamaný odniesol 5. miesto. Aj napriek tomu že bolo hodne pretekárov a dostať sa do finálovej šestky podarilo značnej menšine tak spokojný som nebol. Viem že som mal na viac nepokaziť ten záver. Hmoty som mal naozaj dostatok len absentovala tam tá definícia zapríčinená nesprávnym odvodneným. Život ide ale ďalej a netreba sa nechať zlomiť jedným neúspechom. Po súťaži som si ešte užíval týždeň voľna ,ktorý som trávil drvivú väčšinu času prejedaním. Od juniorskej súťaže, kde som mal váhu 86kg som o týždeň už mal pekných 105kg. Kulturista po súťaži ak drasticky odvodní bežne naberie za pár dní aj 10% svojej hmotnosti. Je to prevažne voda. Potom už bol ale čas zaradiť sa naspať do života. Tak začal opäť kolobeh práca tréningy a do postele. Robil som v tom čase v McDonalde, pretože mi tam vyhovovala flexibilita časového úväzku. Zmena prišla niekedy vo Februári roku 2011, keď ma jeden známi oslovil či ako športovec venujúci sa kulturistike by som sa nechcel stať predavačom doplnkovej výživy. Veď vtedy to bol pre mňa niečo ako vysnívaný džob. Pohovorom som prešiel prácu som získal. Platovo to bolo síce slabšie ako v predošlej práci no doba práce mi maximálne vyhovovala , bola nenáročná , zákazníkov veľa nechodilo. To mi vyhovovalo no časom sa to ukázalo ako problém. Ale najväčší plus bol, že som mal doplnky za nákupné ceny. A vtedy som si uvedomil aký je to biznis. Koľko peňazí som vedel ušetriť vďaka tejto „zľave“. Tu som začal aj na sebe hodne experimentovať čo s čím sa dobre znáša a obohacoval som sa skúsenosťami ktoré využívam dodnes. Hneď ako som sa v novej práci okukal, tak som sa začal chystať na ďalšiu súťažnú sezónu a teraz to už bolo hneď cítiť, že podmienky sú lepšie. Viac času na tréning, lepší arzenál suplementov a silnejšia kúra čo som do seba nasypal. Rok 2011 sa niesol v tom istom duchu ako rok 2010. Tiež boli dve súťaže. Najprv muži a potom juniori. Teraz na mužoch pre zmenu hosťoval kulturista Phill Heath. Tiež sa to konalo v Bratislave za ohromnej účasti obecenstva tak i súťažiacich. Malo to len jeden rozdiel navážil som 91kg tak som išiel už do open kategórie , kde som veľa vody nenamútil. Nie preto, že by bola zlá forma. Forma bola OK len maličký som bol pri tých chlapoch. Nevadí veď aspoň skúsenosti som si povedal a usilovne som sa chystal na juniorov. To bola súťaž kde som mal zmiešané pocity. Bola to asi najviac obsadená súťaž na akej som bol. Z cca 20 pretekárov som opäť skončil na 5.mieste. Ťažko povedať kde sa stala chyba ale najskôr v mojich rezervách pózingu lebo hmoty bolo dosť aj kvalita bola si myslím že adekvátna. Po skončení súťaženej sezóny to s prácou nevyzeralo dobre. Zisky boli slabé a na inventúre som musel doplácať dosť velkú sumu. Bol som podozrivý že som si zobral navyše tovar bez platenia ale to by som si nikdy nedovolil. Mal som rád tú prácu len software s akým firma pracovala sa mi zdal nie úplne najlepší a mal som preto podozrenie, že práve tam nastávajú skladové chyby. Ako keby nejaká vyššia sila mi dala pomocnú ruku a dostal som ponuku pracovať pre konkurenčnú spoločnosť predávajúcu doplnky výživy. Pracovná doba taká istá čo bolo super a firma pre ktorú som mal ísť robiť mala super potenciál a pekne sa rozvíjala vpred. Oproti predošlej robote tu sa človek namakal, sem chodilo veruže hodne zákazníkov, ale aj sortiment ponuky bol väčší, zaujímavejší a platovo podstatne lepšie. Tak som si mohol zase o niečo lepšie dovoliť financovať tento šport. Mal som tam aj kolegu kamaráta, ktorý bol tiež kulturista a bol tiež v mojej váhovej kategórii a tak som mal motiváciu nepoľaviť a pracovať na sebe. A takto to išlo ďalej, čo rok to súťažná príprava. Každým rokom som prišiel o niečo masívnejší. Bilancia bola ale zaujímavá. Buď som skončil v nemocnici alebo vo finále. Každú prípravu som išiel častokrát až nad rámec svojich možností. Ďalší míľnik v mojom živote nastal, keď som sa prostredníctvom môjho kamaráta dostal do kontaktu s konateľom spoločnosti Namaximum. Robil im vtedy recenzie na ich doplnky. Pravdou je, že vtedy tá firma z ďaleka nedisponovala takým sortimentom ako je tomu dnes. Mali pár neochutených produktov a to bolo všetko. Bol som oslovený aj ja ohľadom spolupráce. Nakoľko som celom výrečný so zmyslom pre humor, zrejme aj preto som sa osvedčil ako promoter ich produktov. Vážil som si aj fakt že dali na môj názor čo sa týka zlepšenia alebo inovácie. A tak aj sortiment sa pomaly rozrastal a pomaly sa začali vyrábať aj ochutené verzie produktov kde si to ochutiť pýtalo. Úplne najlepším na tom bolo to že som mal doplnkov zadarmo koľko som potreboval a ostalo mi tak viac peňazí na tvrdú chémiu. V tom čase som býval v garzónke a premenil som ju na taký malý labák kde som robil pokusy s rôznymi zmesami a surovinami. A v tomto čase nejak vznikol nápad robiť doplnky výživy inak. Lepšie, nech sú čo najviac efektívne. Nech viac ako komerčné čačky mačky prevláda funkčnosť a dostupná cena. No len vtedy som jednak nemal až také skúsenosti na to aby som mohol robiť niečo vlastné, ale hlavne som nemal taký odber. Áno už vtedy som si popri práci privyrábal ako osobný tréner a obchodný zástupca značky Namaximum (z čoho môj aktuálny zamestnávateľ veľkú radosť dva krát nemal) len vtedy bol môj obrat ešte relatívne malý na to aby sa niekto z vedenia zapodieval myšlienkou výroby vlastnej rady doplnkov. Píše sa rok 2015 je to zaujímavý rok. Chystám sa na jarnú sezónu a všetko ide ako má, no dva týždne pred pretekmi nastal problém. Pri tréningu nôh, konkrétne pri čelných drepoch som si roztrhol stehenný sval. Dosť nešťastne nakoľko prišli po úraze nejaké komplikácie a hrozila mi sepsa. Mal som dosť šťastie nakoľko som mal vtedy priateľku ktorá bola zdravotnou sestričkou a vybavila mi v nemocnici kde pracovala prednostne operáciu. Stihlo sa to len tak tak. Za päť minút dvanásť ako by rečník povedal. Ešte pár dní čakať a došiel by som o nohu. Logicky súťaž sa nekonala ale zaprisahal som sa ze ak sa zotavím relatívne skoro tak na jeseň sa nachystám na slovenskú prestížnu súťaž s názvom Tatranský pohár. A tak sa aj stalo. Nechcená pauza zrejme prospela. Čo sa týka kvality prišiel som tam asi v životnej forme. Hodne ľudí z publika ale aj odbornej časti zákulisia ma dávali na prvé miesto. Nuž nestalo sa. O jeden jediný bod mi to ušlo. Možno to bolo opäť mojimi rezervami v pózingu alebo politika nepustila. Ktovie, teraz je to už jedno. Faktom ostáva to že som nastúpil na pódium so 103kg pekne posušenej hmoty. Tu mi tá príprava vyšla veru až do konca, presne podľa mojich predstáv a aj predstáv môjho trénera Davida. Vtedy tá moja forma natoľko bola asi dobá, že sa o pár mesiacov za mnou zastavil jeden známy môjho zamestnávateľa a ponúkol mi sponzoring ak sa zúčastním na jar v roku 2016 prestížnej súťaže Diamond Cup a Arnold Classics. No problém bol že nebolo tak veľa času na prípravu. Vravím to by som musel strašne zasypať a na to peniaze nemám. S tým si vraj nemám robiť starosti mi bolo povedané. Čo myslíte čo asi tak nastane keď dáte človeku v podstate neobmedzený rozpočet aby sa nachystal na súťaž? Vtedy som vôbec neriešil, že môžu nastať nejaké zdravotné komplikácie spôsobené abúzou anabolických steroidov. Pomoc sponzora bola hodne cítiť na mojom progrese. Hodil do mňa v tej dobe asi 5000 eur a ja som tam toho aj solidné kvantum poslal. Mesiac pred pretekmi som mal 115kg v celkom slušnej forme a všetko bolo na správnej ceste. Musel som sa zúčastniť majstrovstiev Slovenska ktoré sa konali v Dubnici nad Váhom. Ale mal som mesiac do plánovanej formy tak som si nerobil žiadne ilúzie. Aj napriek tomu že som tam bol najťažší pretekár tak nestačilo to ani na finále. Ale nič to, menej je niekedy viac, v kulturistike je toto pravidlo veľmi na mieste. Tak som sa aspon zúčastnil postretával známych. Bral som to ako taký výlet kde ukážem svaly. A tak som tvrdo drel ďalej. No čo čert nechcel, asi štyri dni pred dňom D sa mi stal opäť úraz. Šiel som si tak robiť nácvik voľnej zostavy. V priestoroch ktorých som nacvičoval bolo chladnejšie a nejak som sa slabo rozcvičil keď pri jednej póze mi zrazu niečo ruplo v ľavej ruke ako je biceps. Ruka mi okamžite ochabla a začala napúchať. Do rána už bola ruka na nepoznanie od druhej. Definícia a žily boli preč a v zrkadle som sa pozeral akoby na veľký opuchnutý balón. Idem na pohotovosť, že čo to môže byť a tam s najväčšou pravdepodobnosťou mi bolo povedané že utrhnutá šľacha. Nuž dostal som snímku zo sonografu, antibiotika a radu, že sa to zorganizuje a nemám s tým nič robiť. Volal som sponzorovi oznámiť túto nemilú novinku že súťaž, ktorá sa koná za tri dni tak bude mimo mňa. Nebol nadšený, podozrenie padlo že som si tam niečo pichol alebo, že som sa skrátka len psychicky zosypal. Tak som ukázal správu od lekára , že si nevymýšľam. Odvtedy sa naše cesty nadobro rozišli. Sklamal som nie len jeho ale aj seba, nakoľko som sa na takú prestížnu udalosť veľmi tešil a formu som mal excelentnú. Len ruka stále viac a viac opúchala a bolela. Vrátil som sa na pohotovosť o pár dní znova a opäť sono, len teraz tam už bolo nahromadenej viac tekutiny, no verdikt znel rovnaký. Užívajte antibiotika a to sa vám zorganizuje. Plus som navyše dostal ešte gáfrovú masť. No na základe skúseností z minulého roka a nejakými medicínskymi znalosťami som sa rozhodol, že sa zoperujem sám. S priateľkou som sa stihol medzičasom rozísť nakoľko nedávala život kulturistu a asi tú monotónnosť čo to obnáša. Šiel som kúpiť sterilné náradie, sanitačné prostriedky a v kúpeľni v rodičovskom byte za asistencii mojej matky, som si sám urobil podomácky amatérsky operáciu. Vytieklo zo mňa celkom úctihodné množstvo sajrajtu, podstatné ale bolo, že operácia dopadla dobre na čo mi aj o týždeň chirurg potvrdil slovami, že kde ma to operovali lebo dobre mi to spravili. Vymyslel som si nejaké stredisko lebo informácia, že to bolo operované v kúpelke by ho asi nepotešila. Medzičas sa začalo pracovne dariť. Vďaka sociálnym sieťam za zvyšoval záujem o moje služby v rámci poradenstva a najmä o doplnky výživy značky Namaximum. Za ten čas výrazne rozšírili svoj sortiment a dali na moju radu že by bolo fajn do tých príchutí investovať. Nech kľudne stojí proteín aj o to eurko navyše ale nach to chutí. Veď mal som už niekoľkoročnú prax s priamou komunikáciu so zákazníkom ohľadom predaja doplnkovej výživy. Len zle sa sedí naraz na dvoch stoličkách s jedným zadkom. Môjmu zamestnávateľovi to začalo vadiť, lebo dopočul sa od svojich známych, že Konan vie zohnať dobré proteíny za neuveriteľné ceny. Jasne že bol som za to na koberci. A tak som si povedal najvyšší čas zdvihnúť kotvu a skúsiť niečo nové. Aj tak v poslednú dobu práce len a len pribúdalo pričom plat ostával stále rovnaký. V tom čase mi môj známy povedal o jednom dievčati že je single. Volá sa Lucia Bola to taká fešanda z minulého roka keď sme sa boli kúpať na kúpalisku v Rakúsku. Bola to sestra jeho frajerky. Nečakal som hneď som ju s malou dušičkou z skontaktoval a dohodli sme si rande. Zobral som ju na sushi. Vtedy to bolo asi tak, že ja som sa tešil že idem na rande s tak peknou babou a ona sa tešila že sa zadarmo naje. Nebolo to ľahké ale asi po pol roku balenia sme skončili ako frajer a frajerka. Dala mi do života nový drive a posmelila ma, aby som začal niečo nové svoje, veď mám už bohaté skúsenosti s cvičením a isto sa klientela nájde. A tak aj bolo. V práci som dal v zime roku 2016 výpoveď a na nový rok som otvoril živnosť. A naozaj o klientov som nemal núdzu. Klientov požehnane a doplnky sa predávali jedna radosť. Konečne som si mohol povedať, že som začal slušne zarábať keď to zhrniem tak v globále. Ako tak mesiace plynuli tak som chcel aj súťaženie dať na klinec a venovať sa vlastnému biznisu, len život mieša karty náhodne, Lucia mi oznámila že sa chce rozísť. Vraj nie je šťastná a necíti to tak. Dosť ma to vzalo tak ale nenarobil som s tým nič. Aby som smútok zahnal tak najlepším liekom bolo pre mňa v tom momente zamestnať myseľ prípravou na ďalšiu súťaž. Bol som aj celkom silný čo som vtedy svoje tréningové jednotky obochacoval o trojbojárske prvky. Kamarát ktorý bol v tom čase špičkový powerlifter mi do hlavy nahuckal myšlienku že nech skúsim aj trojboj. Napriek tomu že moja technika vtedy bola zameraná na ako to precítim a nie koľko zodvihnem tak som mal výkony približne 200kg Bebch press, 260kg drep a 280kg mŕtvy ťah a pri správnej technike by sa to dalo ešte vylepšiť. A veru, bola to pravda. Tak jedného dna som si dal video na Facebook ako robím mŕtve ťahy v sérii so 260kg a prvý lajk čo dostanem bol od Lucie. Hneď som spozornel a napísal.

No a prešlo asi 20minút a boli sme opäť frajeri. Presne tak ako spieva v jednej pesničke slovenský spevák Peter Nagy. Medzičas čo sme boli od seba , stihla kúpiť aj byt, ktorý sa ešte len staval. Aká šikovná žena pomyslel som si. Celý kypiaci endorfínmi som sa potom chystal, že ukážem svetu aký som aj silný,nie len veľký. No keď som začal s prípravou opäť som tlačil na pílu a pri pokuse drepnúť 300kg mi niečo ruplo v chrbte. Hneď som letel do nemocnice, verdikt posunutá patnička. Buď operácia alebo pomaly postupné cvičenie ako dostať tú platničku ako tak na miesto späť. A tak ako skoro moja budúca kariéra silového športovca začala tak aj rýchlo skončila. Od vtedy ťažké drepy a „mŕtvoly“ sú minulosťou. Do dnešného dna som sa z toho zranenia nezotavil na toľko, že si môžem dovoliť cvičiť tieto cviky silovo. Maximálne na zahriatie ako rozcvičku alebo sa nimi len dokončiť s ľahkou váhou. Popri trojboji som ešte kombinoval tak rekreačne kontaktné športy , hlavne thajský box. Tam som si vytrpel každý tréning na sto percent. Darmo nie je to to pravé orechové pre 120Kg športovca. No ale bolo to podľa môjho subjektívneho názoru pre mňa oveľa lepšie kardio ako točit hodinu stacionár alebo cupitať na bežiacom páse. Keď sme už pri kardiu extrémne sa mi osvedčilo robiť ráno na lačno schody v bytovke. Chodiť miernym tempom hore dole 20-40 minút. Znie to príliš jednoducho aby to bola pravda ale je to tak. Túto aktivitu využívam dodnes. Život plynul viac menej monotónne. Písal sa rok 2017 a v Poľsku sa mala konať prestížna súťaž Diamod Cup . Na túto prípravu spomínam veľmi pozitívne nakoľko mal som po boku priateľku ktorá mi bola oporou a dostatok financií aby som mohol do seba nahádzať všetko čo bolo treba. Vtedy som sa dostal prvý krát do kontaktu s vecami ktoré kulturisti nazývajú SARMy. Malo sa jednať o niečo ako novú generáciu steroidov bez vedľajších efektov. Aspoň tak mi to bolo vtedy prezentované. Teraz viem, že pravda je niekde inde, ale vtedy som to veľmi vďačne túto možnosť využil vyskúšať. Nie len vyskúšať ale aj robit experimenty a nakombinovať to s konvenčnou chémiu ktorú som doteraz využíval. Výsledky na seba nenechali dlho čakať a napriek extrémne silnej a početnej konkurencii som skončil na 5. mieste. Ano zasa to piate miesto som si povedal, ale ked som videl akí borci tam pri mne stáli tak s výsledkom som bol spokojný. Raz mi jeden veľmi dobrý kulturista a majster sveta povedal vetu na ktorú nikdy nezabudnem. Veta znela : Nie je dôležité ako vyzeráš, ale ku komu sa postavíš. A teraz keď si všetko , každú súťaž v pamäti zrekapitulujem tak nikdy sa nestalo, že by som mal slabých pretekárov. Každá jedna súťaž bola vždy obohatená o nejakého majstra Európy alebo sveta. Prešlo súťažné obdobie a Lucia si povedala že by bolo fajn keby sme začali pracovať na bábätku. Už sme na to vek aj rozum mali. A tak prišla pre mňa tažká chvíľa. Toto obdobie si pýta vysadiť z tela chémiu. Najprv je to pohoda, ale po pár týždňoch prídu prvé psychické abstinenčné príznaky. Svaly zažínajú padať, chuť do tréningov sa vytráca, nastupuje chronická únava a život ako by stratil farby. Jedného dňa Lucia navrhla aby sme šli do wellness aquaparku Bešeňová, že tam prídem na iné myšlienky. A mala pravdu, bolo tam úžasne až do chvíle, keď som nezazrel toho nasypaného Poliaka. Videla na mne že na neho čumím a podpichla ma, že hen tak si vyzeral. Niečo v tom zmysle. A to bolo na moju psychiku finálny úder. Hneď keď sme došli domov, čo bola v práci poslal som tam do seba mix chémie. Neprešli ani dva týždne a bol som konfrontovaný z faktom že som sa opäť nasypal jak prasa aj keď som sľúbil, že kým nebude bábo tak toho nechám. Darmo som sa vyhováral, že to je tými rakúskymi stejkami. Lucia nie je hlúpa. Poznala ma dobre a vo voľnom čase si dosť veľa informácii o anabolikách načítala. Nedala sa oklamať a dosť som ju vtedy sklamal. Vyzeralo to že je medzi nami koniec no nejako sa mi to podarilo zachrániť a potom som viac ako rok sekal dobrotu, aj keď prvé tri, či štyri mesiace boli naozaj peklo. Psychické abstinenčné príznaky vystriedali fyzické. V skratke : poruchy trávenia, nespavosť , srdcová arytmia.Našťastie to prešlo a ja som sa mohol venovať práci trénera a obchodného zástupcu. Týždne plynuli, darilo sa a rozhodol som sa požiadať Luciu o ruku. Nebolo to ako z romantického filmu ale miesto toho aby som pokľakol ukázal som jej od doktora spermiogram, že nie som ešte úplný impotent. Lebo je pravda že anabolika značne znižujú plodnosť športovcom ktorí ich berú. Ale na moje šťastie žiadosť prijala a my sme mohli plánovať spoločnú budúcnosť. A v Januári roku 2019 mi oznámila najkrajšiu správu , že budeme mat bábätko. Časom sme zistili, že to bude dievčatko a vybrali sme meno Viktória. Keď nás doktor uistil že všetko je v poriadku a bábo sa vyvíja ako sa má tak asi okolo mája som sa začal chystať na ďalšie súťažné sezóny. Jeseň som chcel využiť na poriadnu objemovku, veď misia bola splnená, čakáme dieťa a môžem ísť plnú palbu. A veru, telo po vyše ročnej pauze reagovalo extrémne dobre. Behom pár mesiacov som mal opäť 120kg a túto váhu som si chcel držať a postupne skvalitňovať. Prišla zima a s ňou sa všade v médiach začali objavovať správy o novej pandémii z Číny. Nevedelo sa presne o čo sa jedná, iba že to je respiračné ochorenie a má nevyspytateľný priebeh. Situácia naberala rýchly spád a začala sa z toho celého stávať nočná mora. Boli prijaté vládne opatrenia ako minimalizovať šírenie nákazy, čo viedlo k drastickým restrikciám najmä, čo sa týka prevádzok a služieb. Fitká neostali výnimkou. Možnosť zacvičiť si vo fitku sa zrazu stalo privilégiom pre vyvolených. Zrušili sa verejné akcie, čiže nejaká súťaž na to som mohol na neurčitú dobu zabudnúť. No ale kde je vôľa tam je aj cesta. Aj napriek silnému obmedzeniu zo strany štátu sa našli odvážni ľudia čo tajne prevádzkovali svoje fitness centrá. Bola to ťažká doba prevádzky krachovali, štát nekompenzoval a aj môj príjem sa dramaticky zmenšil. Myslím že v tej dobe si veľa ľudí muselo utiahnuť opasky, nebol som sám. Ale zmenilo to myslenie hodne jedincom. Nakoľko som ale optimista tak stále som sa udržiaval v parádnej forme aj napriek tomu že nejaké podujatie v nedohľadne. Uvoľnenie prišlo až s prvou dávkou vakcín, ale tiež to nebola výhra lebo často sa stalo že bol ohlásený termín nejakej súťaže a bol z rozličných dôvodov posunutý o pár mesiacov neskôr. No a toto sa opakovalo niekoľko krát a ja stále akoby v príprave. Počas tejto doby som zaznamenal najväčší progres v mojej športovej kariére. Dostali sa mi do ruky také veci ktoré mali experimentálny charakter a samozrejme nemal som najmenšie zábrany ich použiť. To som ešte netušil aké následky to bude mať. A tak medzi rokmi 2020-2021 som pohnal svoje telo do extrému. Pamatám ako som sa 14.02.2021 vážil ráno nalačno na Valentína a váha ukázala neuveriteľných 135,9Kg pri výške 181cm. A to som nebol nejak obézny, jasne že to nebola pódiová forma ale stále som mal na bruchu pekne vytvarovaný „six pack“.

No a s touto monštruóznou formou som začal prípravu na avizovanú súťaž Diamod Cup Ostrava. Mala sa konať koncom Júna. Príprava išla jedna radosť. Tri týždne pred súťažou som mal ešte stále hmotnosť niečo cez120kg pri veľmi dobrej kvalite. Rátal som že pôjde ešte niečo dole, ale bol som spokojný. Medzičasom sa na Slovenskej kulturistickej scéne vymenilo vedenie asociácie a tak pár dní pred Ostravou mi zazvonil telefón, že ak chcem štartovať v Ostrave , musím sa zúčastniť majstrovstiev Slovenska, ktoré sa vtedy konali vo Vyšných Ružbachoch. Nebol som s tou myšlienkou zrovna dva krát nadšený , bol to škrt cez plány aj rozpočet ale na druhej strane chápem aj asociáciu veď treba držať úroveň domácich súťaží. Z pochopitelných príčin som do toho nedal všetko a nerobil som ani sacharidovú super kompenzáciu ani dehydratovanie. Šiel som tak v podstate z tréningu. Kvalita bola fajn ale bolo vidno že nie je to uplne na plech. Avšak boli to pekné plné hlavne obrovské vyrysované svaly. V šatni keď som dal dolu župan cítil som tie pohľady na mne. Navážil som ak si dobre pamätám 117kg. Bol som tam suverénne najväčší pretekár. Verdikt ma trochu zamrzel. Trochu dosť. Obsadil som piate miesto zo šesť pretekárov. Bolo mi jasné že neodvodnený nemám právo pomýšľať na prvenstvo avšak pri konkurencii ktorá mala v priemere o 25kg menej ako ja som si mohol zaslúžiť lepšie miesto. Veď predsa svalový rozvoj sa tiež vraj hodnotí a symetricky som bol v poriadku. No ale sklamanie rýchlo vystriedalo nadšenie z blížiacej sa súťaže v Čechách. Všetko išlo ako má až do posledného dňa. Ako skúsený pretekár v tej dobe som to dal na vabank. Stopol som dosť skoro vodu len aby som čo najviac vydefinoval svoje svalstvo. Deň pred tým na vážení a registrácii ma stretol jeden náš slovenský reportér a spýtal sa či idem dať comeback na pódium od r 2017. Áno vravím a pousmial som sa. On len skonštatoval že forma je výborná nech to nepokazím. Viem že ten človek bol velký kritik tak o to viac ma potešili jeho slová. Prečkal som nejak noc, zjedol som poriadnu slanú pizzu veď ide sa vabank, soľ spôsobí neskutočnú pumpu len nesmie sa človek napiť už lebo ho začne zalievať. Ráno som prišiel na miesto určenia kde sa zbiehalo už veľa pretekárov. Spoločnosť mi robila Lucia a moja malá dcérka Viktória. Bola to na jednej strane veľká podpora ale aj zároveň veľká starosť nakoľko moja malá už vtedy bola poriadne šidlo a Lucia sa musela venovať hlavne jej. Prvé problémy som začal pociťovať okolo desiatej hodiny ráno. Bolo leto a teplo začalo byt neznesiteľné. Vtedy som si uvedomil akú školácku chybu som urobil. Nenapadlo ma, že taká prestížna súťaž a nebude tam klimatizovaný priestor. Nezamávalo to len so mnou ale aj s inými pretekármi. Najme tými ktorí prišli na váženie dosť „posušení“ ako ja. Bolo na výber buď byt vonku a nechať sa grilovať na slnku pri teplote 33C alebo ist do chládku vo forme obrieho stanu. Len v tom stane to bolo ako v skleníku, síce tam bol tieň ale teplota tam hravo mohla dosiahnuť aj 40C. Najhoršie na tom celom bolo, že ja ako pretekár v najťažšej hmotnostnej kategórii som išiel až úplne nakoniec. To sa odhadovalo na 18-19tu hodinu. Okolo 14tej hod som to už nevydržal a požiadal som Luciu nech mi donesie izotonický nápoj Getorade. Mal som ich asi desať v ruksaku. Osvedčilo sa mi to po súťažiach popíjať pomaly a hydratovať tak spať telo. No len smäd bol silnejší ako ja a neudržal som sa a v krátkej dobe som vypil sedem deci roztoku. A to bola chyba, veľká chyba. Telo v takom extrémne vybičovanom stave nevie takto narýchlo reagovať a začal som mať vrtule. Obraz pred očami sa mi začal stmievať a hrozilo že odpadnem. Nechcel som robiť paniku tak som si ľahol a vyložil si nohy nech mi čo najviac prekrví makovicu. Trocha to pomohlo ale musel som ležať a prímať tekutiny pomaly. No a takto v priebehu asi štyroch hodín som do seba vylial cca 4-5 litrov tohto izotonického nápoja. Už mi bolo lepšie, že som mohol aj stáť no bol to zvláštny pocit. Hlava sa mi síce už nekrútila a svaly mi išli od napumpovania pocitovo vybuchnúť no pri prvom pohlade do zrkadla som sa zhrozil. Vyzeral som ako obrovský nafúknutý mišelin, definícia z rúk nôh ramien bola preč. Objemy boli síce obrie no ruky vyzerali ako veľké knedle s jednou veľkou žilou. Bolo mi jasné, že s takouto formou vodu nenamútim a tak som aj dopadol. Skončil som posledný a to ma dosť zlomilo. Vtedy si človek uvedomí ako ľahko dokáže zmariť svoje dlho mesačné úsilie. Bol som z toho asi týždeň mizerne ale prešlo to. Povedal som si že na nejaký čas vysadím a zvolím inú stratégiu kde sa viac sústredím na hĺbku a kvalitu ako na obrí objem. No len očividne telo mi už v ten čas sa chystalo vystaviť účet za to čo som mu posledných 11 rokov robil, len som o tom ešte nevedel. Po fiasku v Ostrave som vysadil prudko, že ani som sa neobťažoval postupne znižovať dávky, čo sa ukázalo ako osudová chyba, Začal som príliš rýchlo padať na hmote dole. A to potom neskôr aj doktor neferológ vysvetlil že prudký rozpad svalového tkaniva predstavuje extrémnu záťaž na obličky. Na tie moje obličky ktorým som dával takmer 11 rokov vkuse solídny výprask vo forme extrémne veľkého bielkovinového príjmu v strave a silnej chemickej náloži vo forme anabolík. Najmä v rokoch 2020 a 2021. A tak išiel čas ďalej neuvedomujúc si riziká som si užíval život po svojom. S Luciou som sa zobral a krátko na to po svadbe sme sa dozvedeli že je opať v tom. Nečakali sme jedno bábo ale rovno dve. Asi som vychytal akciu 1+1 som si povedal. Život už nemohol ísť lepšie. Pandémia už slabla robote sa začalo opäť dariť. V jeden večer sme vybavili stráženie malej Viki a šli sme na rande do kina ako za starých slobodných časov. Pamatám si že som si vtedy objedal dve extra veľké nachos so syrovou omáčkou a liter coca coly. Ako som do seba ládoval tú slanú žbrndu zrazu mi začalo byt ako mi ešte nebolo. Začal som pociťovať že mi vynecháva srdce a bol to fakt zlý stav. Najprv som žene nechcel robiť paniku no všimla si veľmi rýchlo že niečo je v neporiadku. Okamžite sme prestali sledovať film aj keď sa jednalo o film Awengers : End game na ktorý sme sa moc tešili lebo obaja žerieme marvelovky. Nejak s nepravidelne bubnujúcim srdcom sme sa dostali domov. Zvažoval som či zavolať sanitku. Tlakomer mi ani tlak nechcel zmerať. Ktovie či to bolo z dôvodu veľkého obvodu paže alebo som mal len tak vysoký tlak. Každopádne hneď ráno som letel doktorke čo mi to je, a aj som tam strávil celé doobedie. Mali podozrenie že to bude niečo so srdcom tak hned EKG aj holtera som na další deň dostal no nič sa nezistilo. Ani následne kardiológ neprišiel na nič závažne. Bola to záhada, Chvíľku som si dal diétu a do pár dní problém prešiel. A tak ako plynul čas a Lucii sa už robilo bruško som si povedal že, pandémia dosť poznačila biznis a budem mat tri deti, že si nájdem prácu ktorá bude potrebná stále a nebude ju ohrozovať napríklad ďalšia pandémia ak by prišla. Ponuka práce bola široká ale snažil som sa nájsť niečo kde sa dá dobre zarobiť ale nebudem tam musiet stráviť celý deň. A presne šofér smetiarskeho auta bola tá pracovná pozícia, čo tieto kritéria viacmenej spĺňa. Bolo treba spraviť vodičské oprávnenie typu C, čo nie je tak ľahké ako skupina B, ktorá je pre osobné autá. No ale do áut som dosť nadšenec a benzín mám v krvi tak nebol problém toto oprávnenie získať. Tak po získaní oprávnenia som spokojne zavolal do firmy ktorá sa zaoberá likvidáciu odpadu a spýtal sa či nehľadajú šoférov. Pani v telefóne reagovala kladne a dohodli sme si pohovor. Pohovor prebiehal hladko až do bodu keď padla otázka, či mám KKV. To je skratka pre kvalifikačnú kartu vodiča. Povedal som, že nemám ale vybavím. Pani sa len tak pousmiala a povedala nech sa ozvem keď ju budem mať. Myslel som si že je to len dáke potvrdenie ako psychotesty, že dám pár eur a dostanem papier s pečiatkou. No ale som sa mýlil. To KKV je niečo ako ďalší stupeň autoškoly. To znamená ďalšie tri až štyri mesiace chodiť na kurz. Písala sa jar 2022 a povedal som si že bolo by fajn sa dať do formy. Však ide leto a aj v novej práci nech spravím dojem. Tak som opäť začal tvrdo makať, pustil som do seba nejaký ľahší chemický mix anabolík, ktorý nečakane zašliapal až moc dobre. 12kg za mesiac no uznajte. Hneď mi váha zo 106kg skočila na 118kg len začal som sa cítiť akosi divne. Také ťažšie dýchanie, tlaky v hlave, silné údery srdca. Moja svokra vtedy ešte robila laborantku v nemocnici a skôr ako odíde do dôchodku som využil možnosť a dal som si spraviť rozsiahle vyšetrenia. A tam sa to ukázalo čo je zdrojom mojich problémov. Výsledky ukazovali na poškodenie obličiek. Následne mi to potvrdil aj nefrológ. Bol som poslaný na biopsiu a tá potvrdila že mám zjazvené tkanivo a obličky mi idú na 50%. Dá sa s tým žiť, len človek už musí prehodnotiť svoje priority. Doktor mi povedal jasne. Ešte jedna dve prípravy a riskujem dialízu. Súťažná kulturistika sa v tom momente stala pre minulosťou, avšak nezanevrel som na tento šport. Zacvičím si naďalej, ale už iba rekreačne. Musel som sa s tým zmieriť. Narodili sa dvojčatá a bolo riadne veselo. Čoskoro som nastúpil do novej práce v ktorej som doteraz ako píšem tieto riadky. Šoférovať smetiarske auto je fajn robota. Najlepšie na tom je že je dobre platená, všetko ide na papier, odvody sa platia a ostáva mi dostatok času aby som a mohol venovať naďalej predaju športovej výživy. S tým že začnem niečo nové koketujem už hodný čas. Zlom nastal na jar v roku 2023 keď som deti zobral do obchodného centra, kde prebiehalo živé predstavenie pre detičky. Počas pauzy som dostal hlad tak som vybehol do obchodu s doplnkovou výživou, že si kúpim nejaké fit tyčinky. Keď som však uvidel tie ceny na pultoch zarazil som sa. Odkedy som mimo komerčného obchodu s doplnkami a robím čisto len doplnky značky Namaximum , som stratil prehľad o konkurencii aj cenách. Tie ceny boli extrém. 90, niekde 110 eur za dve kilá obyčajného srvátkového proteínu. Nedalo mi, nakoľko som aktívny na sociálnych sieťach. Spravil som video v duchu: Ľudia neblbnite a neutrácajte zbytočne peniaze za predražené suplementy, veď vám môžem produkt toho istého zloženia, tej istej kvantity ponúknuť do 40eur. A to ste mali vidieť ako sa začala plniť moja schránka s objednávkami. Nestíhal som najbližšie dva dni baliť a chodiť na poštu. Všimol si to aj majiteľ spoločnosti a telefonicky sme sa dohodli na stretnutí, že urobiť radu pod mojím menom s mojou receptúrou by bol naozaj dobrý nápad. Pripravil som si podklady a receptúry produktov , ktoré som počas môjho aktívneho obdobia vyrábal. Množstvo skúseností a nespočetne veľa pokusov a omylov vyústilo k jedinečné pomery a množstvá, ktoré keď sa spoja vytvárajú unikátne a extrémne účinné produkty. Na stretnutí sme sa rozhodli že vyrobí sa jeden test produkt a podľa neho sa zariadime. Tým produktom je unikátna proteínova zmes s prízvučným názvom MEČ. Je to produkt zo skupiny Hardcore. To je skupina produktov určená presne športovcom ktorý hľadajú limity,ktoré môže športová výživa ponúknuť. Nebol to však produkt pre každého, pretože pre maximalnu efektivitu sa musela obetovať lahodná chuť. Nechcem tým povedať, že ten produkt bol nechutný, akurát sú na trhu aj chutnejšie veci. A tak isto ani cena tam nebola úplne nízka. No keď zohľadníme suroviny akej akosti tam sú zakomponované tak je to stále veľmi výhodná ponuka. Na moje prekvapenie aj napriek tomu že jediný môj marketing bola neplatená reklama cez Facebook alebo Instagram a robil som si to v podstate „na kolene“ z fitka tak v priebehu pár skúšobných mesiacov sa predalo nad očakávania kusov. Aj tí klienti ktorí neboli spokojní s chuťou si opakovane tento produkt kupovali pre jeho citeľne rozdielne účinky oproti bežným proteínom. A to mi vnuklo myšlienku urobiť dve rady doplnkov. Takú pre bežnú klientelu kde priorita je cena a chuť a potom spomínané extrém doplnky pre bláznov akým som býval aj ja. Kľudne nech to chutí ako grc, kľudne nech je to aj drahé ale nech to šľape ako nič iné! A takto sa začal realizovať môj pojekt. Moja značka ktorú chcem vybudovať tak aby časom keď niekto zazrie značku KONAN SPORT NUTRITION tak mu automaticky napadne : To sú tie najlepšie doplnky.
No a takto by som nejak uzavrel v skratke môj príbeh ako sa z chudého chlapca stal človek čo sa teraz snazí vyrábať tie najšpičkovejšie doplnky. Svoj sortiment samozrejme budem neustále v rámci možností dopĺňať a budem interagovať s klientelou, aby sa značka mohla neustále zlepšovať a čo najlepšie uspokojovať potreby svojich klientov